V dobe, kedy na sneh na zjazdovkách už len spomíname, sme dostali krásne poďakovanie. Vážime si, že ste si na nás spomenuli a veríme, že sa na svahoch stretneme čoskoro opäť a bez úrazov a bez rúšok!
Ako človek som si vždy cenila prácu horských záchranárov aj napriek tomu, že som si, ako dobrá a zodpovedná lyžiarka, myslela, že ja ich pomoc na zjazdovke potrebovať nikdy nebudem. Človek mieni … . Aj náraz mení.
Na ľahkej zjazdovke v Bachledke som si vyrobila drámu. Našťastie som nezranila nikoho iba seba ale takú neznesiteľnú bolesť som ešte nezažila. Tím dobrovoľných záchranárov bol pri mne takmer okamžite, efektívnou komunikáciou správne vyhodnotili situáciu, zastabilizovali ma, poskytli potrebné ošetrenie a medikamenty na bolesť, psychologické upokojovanie na hystériu a paniku. So žiakmi sme v lete práve vďaka THS-DZ vzdelávacej práci nacvičovali presun zraneného, prišlo mi to ľahké.
Ospravedlňujem sa službukonajúcim záchranárom, že v tej panike som im z tejto činnosti spravila svojím krikom peklo. Dokola som opakovala, že nechcem zomrieť a že mám v detskom kútiku malú dcéru. Okrem mňa sa postarali aj o ňu. Tiež zvládli lyžiarov/divákov, aby mohol vrtuľník bezpečne pristáť aj odletieť. Trieštivá zlomenina predkolenia fakt bolí, namiesto výhľadu som si vybrala analgetiká a prebrala sa až v nemocnici.
Som presvedčená, že ak by na svahu neboli profesionálne a promptne konajúci dobrovoľní záchranári z THS-DZ, ak by tam okolo mňa pobiehali neškolení ľudia v panike z môjho kričania od bolesti, ak by som nebola okamžite heli-transportovaná do nemocnice a operovaná, prídem ak nie o život, tak o nohu určite. A som si istá, že práve pre množstvo takýchto nehôd by mali aj dobrovoľní záchranári – teda tí, čo tomuto poslaniu obetujú svoj voľný čas – na svoju činnosť, vzdelávanie, prípravu, dostávať dosť prostriedkov a podporu od štátu.
Za seba môžem povedať iba ĎAKUJEM.